Zas dobré ráno...

4. listopadu 2013 v 22:02
"Do riti! Kde sú moje vreckovky?" kričala som a v prázdnom byte som nečakala odpoveď. Boli zhodené pod stolom v obývačke. Zabalená v deke pod perinou a konečne aj s vreckovkami! Pondelkové ráno sa nevyvíjalo najlepšie. Dúfala som, že do troch hodín sa môj červený, upchaný nos, zaslzené oči a všetky ostatné príznaky chrípky spamätajú a ja budem zas zdravá. "Ahoj mami. Prosím, povedz mi, že je nejaký sirup ktorý odoženie chrípku do troch hodín." horko-ťažko som vysypala do telefónu. "Prepána Laura! Stavím sa, že si včera venčila Collina po daždi." Neochotne som sa priznala. "Nepomôžem ti. Musíš to vyležať." Niee! Môj obed s Mišom! "Dobre mami. Zatiaľ ahoj." "Maj sa, a ozvi sa keby niečo." Mobil som hodila vedľa seba a rezignovane som pozrela cez obrovské okno v mojej izbe na jesenné dažďové kvapky ktoré už druhý deň neopúšťali moje mesto.

"Téda! Ty vyzeráš!" povedal namiesto pozdravu Mišo. "Aj tebe pekný deň." zaironizovala som. "Sorry, ale...chrípka?" "Asi hej..." sklopila som zrak a hypnotizovala som rohožku pred dverami. "Moji susedia tiež. Asi to pomaly prechádza z desiateho poschodia na ôsme... Asi to zrušíme, že?" Prikývla som. "Škoda. Môžeme si to vynahradiť keď budeš OK. Dáš vedieť?" "Jasné. A...prepáč. Zatiaľ..." "V pohode...Skoré uzdravenie. Ahoj!" "Vďaka." Dovliekla som sa späť do postele s hrozným pocitom, že som nikde nemohla ísť.



Uzdravenie neprichádzalo ani v utorok. A ani v stredu či štvrtok. V piatok som sa cítila lepšie a tak som zariskovala a vyliezla som z postele. Na raňajky mi neostalo nič poriadne- asi najhoršia vec ak bývaš sama, si chorá a nikto ti nenakúpi. A tak som sa išla naraňajkovať do môjho obľúbeného bistra. Na počasie som sa vystrojila hrubočiznou bundou, šálom a čiapkou. Dážď neustával, ani keď som sa usadila pred stenové okno (okno cez celú stenu) v bistre. S čašníkom som sa už z každodenného chodenia sem poznala, a objednala som si raňajkové menu s kávou a maličkým zákosom. "Tuším sa niekto nepochválil, že mu je už lepšie." zaironizoval hlas za mnou. Mišo. "Až dnes. A to sa ani nedá povedať, že som zdravá..." "Môžem si prisadnúť?" Neskoro. Už aj tak sedel v kresle vedľa mňa a objednal si to isté čo ja...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Lía. Lía. | 5. listopadu 2013 v 14:52 | Reagovat

dalšia super časť...ja na začiatku, že čo?? oni nikam spolu nejdú.. a na konci že fuuu :D teším sa na dalšiu časť

2 myan myan | 5. listopadu 2013 v 18:28 | Reagovat

:) dakujem

3 myantisecretdiary myantisecretdiary | 5. listopadu 2013 v 18:28 | Reagovat

[2]: som nedopísala meno :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama