Najlepšie roky

27. ledna 2018 v 22:42
Úprimne sama neviem čo by som mala robiť alebo čo je toto.
Zbohom? Rozlúčka? Nový začiatok?


Tento blog je tu so mnou už dlhú dobu, od roku 2013. A neklamem, keď poviem, že mi teraz vyšla slzička.
Prišla som tu ako trinásťročné dievča, ktoré netušilo, že jej budúca osemnásťročná verzia bude písať toto.
Tak ako to s novým rokom býva, chceme si zopakovať čo sa stalo. Chceme si porovnať ako sme sa zmenili. Ak by som chcela porovnávať seba v roku 2013 a teraz nemyslím si, že by to vôbec bolo možné.
Môžem sa hanbiť koľko chcem za tie posty o tom ako som dostala chrípku, aké ťažké je byť na základnej škole a list môže ísť donekonečna. Ale na jedno som pyšná, prišla som sem ako dievča(tko) so snom, chcela som písať, veľa písať. Tajne som písala a poctivo pripravovala články. Mala som pocit, že to je jediná vec, ktorá mi naozaj ide. Začala som tvoriť príbehy na stránke na fejsbuku, neskôr dokonca aj tu, na blogu.
Bola som v mojom písacom siedmom nebi.
Blog so mnou prešiel cez celé "obdobie dospievania". Cez moje vzdorovité fázy, cez každodenné pridávanie článkov aj cez to ako som sa takmer rok neozvala.
Blog bol môj (doslova) tajný najlepší priateľ, vždy som sa mu mohla vyplakať na pleci a potom to nechať pri rozpísaných článkoch. Nemyslím si, že by som bola rovnakým človekom bez neho, lebo by dal pocit bezpečia, pocit úniku keď som nevidela žiadne iné cesty, ale hlavne pocit, že niekde patrím. Že možno mám predsa aj ja niečo v čom som dobrá. (aspoň som si myslela). Ale ako dni plynuli-ja som sa menila. Naučila som sa, že viem žiť aj bez písania. Lepšie povedané existovať.
Po konci pravidelného prispievania, som si aspoň večer sadla k lampe a písala si do svojho diára. Aj to už skončilo. Viem, že najlepšou terapiou pre mňa je vypísať sa. Z myšlienok, pocitov, z celého dňa.
A predsa som si svoju terapiu zatrhla.
Neviem ako sa pohnúť ďalej. Myslela som si, že keď už budem oficiálne dospelá budem vedieť robiť rozhodnutia. Že budem mať aspoň maličkú predsavu o veciach. Meh. Nemyslím si, že taká je realita. Vyhýbam sa veci, ktorá mi tak veľmi pomáha. Dolorizmus v najlepšej podobe.
Som v treťom ročniku na strednej škole, tento rok som sa konečne odhodlala na boj s depresiou a panickými záchvatmi. Takmer som zmenila školu, lebo je to ozajstné peklo. Ale hej, som tu živá a pomerne zdravá. Pozerám obľúbené seriály, po ôsmich rokoch prosenia mojej rodiny o psa sa mi sen splnil a ja som hrdá mama čiernej guličky, ktorá ma prenasleduje kdekoľvek sa pohnem. Človek by si povedal, že život je fajn.
Nechcem odísť z písacieho sveta, lebo niečo hlboko vo vnútri mi vraví, že toto je miesto kde patrím. Taktiež nechcem povedat zbohom, lebo vždy som vedela, že tu blog pre mňa bude, nikde nepôjde, neujde. Ale publikovať tento článok znamená zavrieť tieto dvere navždy.
Chcem si vytvoriť nový blog. Ale viete taký ten pocit, keď chcete aby to bolo dokonalé tak s tým radšej neurobíte nič lebo viete , že to nebude podľa vašej predstavy?
No, to presne robím ja so začatím nového blogu už dobrý rok. Stalo sa z tohto miesta to čo som si stále večer pred spaním predstavovala? Nie, ale verím, že sa z toho stalo presne to čo sa malo.
Ale s novým blogom či bez neho, toto miesto my bude naozaj, naozaj chývať.
Mráz mi behá po chrbte, mám slzy v očiach a takto hovorím zbohom tomuto blogu. Hádam sa ešte ozvem s adresou a linkom toho nového, držte mi palce.
Ja vám budem tiež.
S láskou a poďakovaním za tento neuveriteľný zážitok sa lúčim.
xxxxx
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama